.viera a odrazy.drtikol a rössler.

Dva svety, predvojnová nádej a povojnové rozčarovanie, viera v človeka a hľadanie odrazu skutočnosti vo vonkajšom svete. František Drtikol a Jaroslav Rössler. Majster a jeho učeň.

Obaja sú považovaní za súčasť avantgardy prvej polovice 20. storočia. Drtikol sa tomuto zaradeniu bránil, považoval avantgardu za „outsiderskú“. Rössler sa k avantgarde hrdo hlásil, stal sa neodmysliteľnou súčasťou českého modernistického hnutia Devětsil. Drtikola výrazne ovplyvnilo secesné hnutie prelomu 19. a 20. storočia, s ktorým prišiel do kontaktu predovšetkým počas svojich štúdií v Mníchove. Rösslera formovala predefinícia vzťahov po prvej svetovej vojne, ústup hodnoty človeka a dovtedy nebývalá pretechnizácia života.

Drtikol pochádzal z Příbrami. Miesto jeho pôvodu a jeho rodina sa neprehliadnuteľne vnorili do jeho tvorby. Příbramská Svatá hora a súvisiaca pútnická tradícia celej oblasti ho priťahovali celou svojou silou. Náboženské reálie jeho rodiska, atmosféra pútnického mesta, kresťanská tradícia baníckej Příbrami v ňom vytvorili pevný základ, ktorý prekladal do svojej tvorby a znamenali už v ranom detstve začiatok jeho mystickej dráhy.

František sa narodil v roku 1883 ako najmladšie dieťa rodiny Drtikolovcov. Popri vzťahu, plnom úcty, voči otcovi sa vyznával z hlbokej lásky k matke a veľmi blízkeho vzťahu k jeho dvom starším sestrám. Vzťah k matke a ku sestrám zadefinoval jeho vnímanie ženstva. Motív ženy prestupuje celou jeho tvorbou, mnohokrát kombinovaný s náboženskou symbolikou. Táto kombinácia bola dôvodom Drtikolovho prvotného nezdaru, keď si po štúdiách otvoril ateliér v konzervatívnej Příbrami. Tu vznikli vôbec prvé české fotografické akty, no jeho okolie ich neprijalo, preto sa rozhodol presídliť do Prahy, kde dúfal v otvorenejšiu a voľnejšiu atmosféru.

Secesná umelecká výchova z mníchovských rokov vtláčala jeho fotografiám charakteristický vizuál. Ich obsahom bolo vždy analytické rozpolohovanie ženstva, snáď v hľadaní toho pokoja a bezpečia, ktoré František zažíval ako dieťa. Jeho akty oslavovali jemnosť, nehu, tajomnosť, svetlom sa prihováral svojmu poňatiu ženy a každým svojím obrazom nechal zažiariť niektorú z mnohých strán knihy „Žena“. Hľadal svoje vyrovnanie, svoje vnútorné ticho, snažil sa ho čítať v ženskom fluide. Zvnútornenie ženy vnímal ako tú jemnú esenciu, ktorá mu sprístupní cestu viery. Preto vytváral odvážne kompozície, kde sa snažil vizualizovať osudové ženy, ako Kleopatru, Salome a i. A potom sa spoznal a neskôr oženil s Ervínou Kupferovou.

Drtikolov vzťah s Kupferovou bol intenzívny a krátky. František sa do charizmatickej Ervíny zamiloval a nechal sa ňou prestúpiť. Bola mu manželkou, milenkou a múzou. Avšak veľmi skoro sa ich vzťah stal jednostranným, nenašiel v ňom to, v čo dúfal a veril. Formálne ich manželstvo trvalo necelých päť rokov, neformálne omnoho kratšie. Rozviedli sa a Ervína zmizla z Františkovho života.

Druhá polovica 20. rokov 20. storočia dala definitívnu bodku za secesným hnutím, za prostredím, v ktorom Drtikol umelecky vyrástol. V polovici 20. rokov sa rozišiel so svojou osudovou partnerkou. Tieto dva momenty znamenali principiálny zlom nielen v jeho práci, ale aj v tých najzásadnejších postojoch. Drtikol ďalej tvoril, no z jeho fotografií sa vytratila ozdobnosť, živosť a vznešenosť secesných motívov, nahrádzal ich stále častejšie geometrickými prvkami. Žena zostáva v jeho obrazoch prítomná, no od začiatku 30. rokov už nie skutočná žena, ale modelované figúrky. Sám sa vyjadril, že každú figúrku si vlastnoručne pripravuje tak, aby úplne zodpovedala jeho predstavám a potrebám a na druhej strane nedokáže nájsť žiadnu takú živú modelku. Tento svoj prístup nazval fotopurizmom, teda tvoril všetky súčasti svojho diela sám, vytváral ostro subjektívnu skutočnosť. Takto vytvorené fotografie si však nikdy nezískali taký ohlas ako jeho predošlá tvorba. V roku 1935 skončil s fotografovaním a stiahol sa do ústrania prenajatej spořilovskej vily, kde sa venoval duchovným náukám a praktikám, kombinujúc východné náuky s kresťanstvom. Zakrátko si okolo seba vytvoril početnú suitu nasledovníkov, ktorí ho nazývali „Buddhom“ zo Spořilova. Pre umelecký svet umrel v zabudnutí v roku 1961.

Jaroslav Rössler  sa k fotografii dostal ako 15ročný, keď sa v závere prvej svetovej vojny, v roku 1917, stal učňom v ateliéri Drtikol a spol. v Prahe. Vyrástol vo nepokojných, búrlivých časoch, keď vojna pomaly vymazala v mysliach ľudí všetko pekné a ľudské, čo tam zanechali predchádzajúce desaťročia. Najzávažnejším dedičstvom vojny bola blednúca viera v človeka. Po vojnovej traume začal človek znovu objavovať svet okolo seba, elementárne tvary, harmóniu foriem, odliepal tieň od skutočnosti, hľadal novú kompozíciu reality.

Rössler vo svojej tvorbe skombinoval najvýraznejšie ideologické podnety svojej doby – futurizmus, kubizmus, surrealizmus a konštruktivizmus. Celá rada jeho diel sa ukotvila v polohe experimentu, kedy bol proces dôležitejší ako jeho výsledok. Hlboká sebareflexia a uvedomenie si odrazov skutočnosti malo napomôcť definícii nových vzťahov. V tomto duchu vytvoril prvé české fotogramy, množstvo koláží a fotomontáží, hľadaním nástroja, ktorý by dokázal vysvetliť novú realitu. Uvedomenie skutočnosti zakladal na vyjadrení jej negácie, resp. jej absencie.

Ako jediný fotograf bol pozvaný stať sa členom českého modernistického združenia Devětsil, vizualizoval geometriu nových zákonov estetiky medzivojnovej moderny.

Drtikol položil celú svoju tvorbu do dimenzií človeka, reálneho, či mýtického, svoje vnútro formoval ľudskosťou a cez človeka dospel k svojej najvnútornejšej skúsenosti a pokoju. Rösslerovi človeka ukradla vojna, zneistila vnímanie celej generácie. Jeho tvorba bola kreslením novej mapy najzákladnejších vzťahov a ich pokusom o zvnútornenie. František umrel pokojný, vyrovnaný a naplnený duchom. Jaroslavov život poznačila získaná psychická porucha a neúnavné hľadanie rozdielu medzi vlastnou skutočnosťou a jej púhym odrazom.

Galéria diel Františka Drtikola

Galéria diel Jaroslava Rösslera

Váš komentár

Reagujte

Vaša mailová adresa nebude zverejnená.


*