.ráno na ulici.

.ráno sa mesto dostáva do svojho tempa, zrýchľuje svoj tep, ľudia sa hmýria ulicami, každý niečo stíha, či nestíha. Je zázrak stretnúť nehybnú postavu. No medzi tým v parku na lavičke…

 

.sediaci chlapík si sedí v ostrom kontraste s uponáhľaným okolím. Číta si noviny, užíva si svoju nerušenú chvíľku.

.je tak obrnený voči okolitému ruchu, až mám obavu k nemu pristúpiť, aby som mu nepolámal jeho chvíľku. Všimne si ma. S pozdravom si pýtam dovolenie odfotiť jeho rannú pokojnú bublinu. Najprv je chvíľku nedôverčivý, no potom sa začne ukladať do „fotografovateľnej“ pozície. Nechcem ho mať v umelých pózach, na minútku sa k nemu pridám, dám mu nejaké drobné a spýtam sa ho aké má ráno.

.úplne stačí táto jedna otázka a on začne rozprávať. O tom ako je roky na ulici, o tom ako miliónkrát sedel v base, ako má rodičov, ktorí bývajú v dome, ako má sestru v zahraničí, ako ho policajti nechajú prespávať v centre mesta. Cez jeho vety mu fotím tvár. Môj záujem ho očividne baví.

.rozpráva vo veľmi zvláštnych paradoxoch, ktoré by dokopy vydali za jeden príbeh, ktorý asi nikto dobrovoľne nechce zažiť. Ale najväčším paradoxom je jeho pokojná tvár. Rovnakým výrazom hovorí o svojej radosti a tým istým výrazom o problémoch. Nepríde mi rezignovaný, skôr vyrovnaný a často akosi zvláštne horko-sladko veselý.

.za tých desať minút, ktoré som pri ňom strávil, ma stihol zabaliť do svojej bubliny. Svojou rečou, svojím výrazom, svojím pokojom. Ulica okolo vrela svojím ruchom, postupne sa stále viac a viac plnila ponáhľajúcimi sa ľuďmi. Len tam, okolo jeho lavičky, bol pokoj.

.postavil som sa, popriali sme si pekný deň. Poďakoval som sa mu. A on sa mi poďakoval tiež…

 

Galéria k článku:

 

Váš komentár

Reagujte

Vaša mailová adresa nebude zverejnená.


*


This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.