.martin martinček.

Martinčekova cesta ku fotografii nebola priama a jasná. Jeho cesta k umeniu bola smerovaná a ovplyvnená celou radou pracovných, či osobných neúspechov a úspechov.

M. M. – ďaleko od fotografie

Narodil sa na Liptove v roku 1913, no čoskoro sa rodina presťahovala na východ Slovenska. Strednú školu skončil v Prešove. V 1937 ukončil právnické štúdiá na UK v Bratislave. Po druhej svetovej vojne sa významnou mierou podieľal na formovaní a organizácii štátnej administratívy na Slovensku, vrátane povereníctva spravodlivosti a financií a Slovenskej národnej rady.

Po februári 1948 sa po sérii falošných obvinení stiahol z verejného života, pracoval ako robotník a v roku 1951 sa vrátil na Liptov. Od roku 1952 pracoval v Dome osvety a významne sa zasadil o založenie Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, v kde neskôr pracoval ako jeho riaditeľ. Neskôr sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Jeho nadšenie pre fotografiu a fotografická dráha však začína až v roku 1961, keď Martinček oslávil svoje 48. narodeniny.

M. M. – späť na Liptov

Liptov v mnohom predurčil jeho prácu, liptovská krajina sa stala takmer výhradným námetom Martinčekových fotografií. Fotografovať začal už vo svojich raných rokoch, prvý aparát si kúpil v štrnástich, no právnická dráha mu nedopriala priestor a čas pre pestovanie fotografie. Paradoxne až ťažké a zlomové momenty jeho života ho vrátili späť ku fotografii. Návrat na rodný Liptov, nemožnosť pokračovať v profesijnej dráhe právnika, hlboká deprimovanosť z rán, ktoré v uplynulom období utŕžil a vnímajúca a chápajúca manželka Ester Šimerová, ktorá bola rovnako činná v oblasti výtvarného umenia a bola schopná pokrývať ekonomické potreby – to všetko otvorilo Martinčekovi dvere späť ku fotografii. A prekročil ich s pokorou, láskou a odhodlaním.

M. M. – obrazy jeho sveta

Jeho fotografie sú prácou človeka, ktorý nielen vníma, vidí a analyzuje, ale predovšetkým miluje všetko to, čo sa mu otvorí pred objektívom. Po životných pádoch, kedy sa za Martinčekom hermeticky uzavrela významná kapitola jeho života, prišiel o prácu, ktorú svedomito vykonával, prišiel o kontakty, ktoré budoval, sa okolo neho otvoril nový svet, v ktorom on musel začínať od nuly. Vznikol pred ním a okolo neho nový priestor, ktorému potreboval vtlačiť zmysel. Jeho práce vyžarujú priam detskú zvedavosť za objektívom, snahu o pochopenie svojho okolia bez predsudkov, o vybudovanie si vlastného sveta na rýdzich zákonitostiach. S čistou mysľou sa oddal liptovskej prírode, snažil sa nielen osviežiť jej vonkajšou krásou, ale prenikal do jej vnútorných súvislostí, hľadal jasné linky spojenia prírody a človeka. Vo svojich fotografiách vylučuje pátos, na jeho fotografiách sa vynárajú čistí ľudia, ktorých Martinček nazýval „inteligentmi zeme a boha“. Jeho fotografie zrkadlia vieru v ľudskú tvár a rovnako jej hlboké pochopenie.

Zakrátko okolo seba vytvoril bohatý svet, prekypujúci svetlom. Podľa vlastných slov prenikal do myriad neznámych možností prírody, ktoré mu darovalo svetlo, ochotné slúžiť jeho túžbe. Každodenne sa ponáral do svojho ateliéru, ktorým mu boli lesy a trpezlivo nasledoval dráhu svojho osvetlenia, ktoré mu darovalo slnko. So železnou pravidelnosťou každý večer premieňal svoju kúpeľňu na laboratórium, aby spracoval množstvo materiálu, ktoré počas dňa nazbieral.

Sám seba nazýval „terénnym fotografom“, bez pevnej základne, bez pevného štúdia. Po krátkom čase začal dostávať objednávky, ponuky na spoluprácu, či zakázky, no všetky odmietal. Po sklamaní zo svojej predošlej životnej etapy už nebol ochotný vstúpiť do širšieho kontextu spolupráce a dôvery. Tvrdil, že si jednoduchšie zabezpečí svoje životné minimum snahou o umeleckú fotografiu, než umeleckú fotografiu v snahe o veľký zárobok. Zároveň otvorene priznával, že tento postoj si môže dovoliť vďaka svojej manželke, ktorá nebola odkázaná na to, čo a či vôbec niečo zarobil.

Martinček žil priam asketickým životom, veľmi podobným tomu, ktorý žili ľudia z jeho fotografií. Celé dni trávil fotografovaním a večery prácou v tmavej komore. Tak vzniklo najkomplexnejšie a najrobustnejšie dielo v histórii slovenskej fotografie.

M. M. – uznanie

Martin Martinček sa dožil úctyhodných 91 rokov, umrel v Liptovskom Mikuláši 1. mája 2004. Väčšinu tohto času zasvätil tvorbe výtvarného slovníka liptovskej krajiny. Voľne tak nadviazal na prácu Karla Plicku, českého fotografa a filmára, ktorý mapoval slovenský vidiek v prvej polovici 20. storočia. Martinčekove práce boli dlhú dobu známejšie v zahraničí, než u nás doma. Už svojou prvou publikáciou Nezbadaný svet, kde boli jeho fotografie sprevádzané veršami Laca Novomeského, vzbudil pozornosť. V roku 1962 bol materiál z tejto knihy publikovaný v The Times a neskôr ho preberajú ďalšie zahraničné periodiká. Fotografie y tejto knihy boli vystavované aj napr. V Metropolitan Museum v New Yorku.

Martinček hovorieval, že fotografuje to, čo chce jeho duša. Mnohokrát ho prirovnávali k Henri Cartier-Bressonovi, no on nástojil na tom, že sa od nikoho neučil, nikoho nenasledoval, pretože vždy chcel byť „svoj“ – ako sám hovorieval: „Keď som sa naplno začal venovať fotografii, bol som príliš starý na to, aby som mal nejaké vzory. A navyše, pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý.“

A tak nasledoval svoje kroky horou, naprieč Liptovom, hľadiac naň, objímajúc ho, milujúc ho.

Galéria diel Martina Martinčeka

Váš komentár

Reagujte

Vaša mailová adresa nebude zverejnená.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.