.irena blühová.

Irena Blühová sa narodila v roku 1904 v Považskej Bystrici v rodine živnostníka. Móric Blüh, jej otec, však nemal ten najrozhodujúcejší vplyv na smerovanie svojej dcéry. Bluhovci boli široko rozvetvenou rodinou s veľmi širkokým záberom naprieč celou spoločnosťou. Otec bol potomkom Lea Frankela, organizátora robotníckeho hnutia v Uhorsku, matka pochádzala z Oravy a jej rodina udržiavala blízke kontakty s P.O. Hviezdoslavom. Veľký vplyv na Irenu mal jej strýko Emil Halász, známy ako „sudca chudobných“ v Budapešti.

U Blühovcov v rodine vždy prevažovali ženy (mala 5 sestier a jedného brata), no ona sama vždy inklinovala skôr k mužskému archetypu. Túžila po vzdelaní, bola aktívnou športovkyňou, mala ambície vystupovať vo veciach verejných a v roku 1921, vo svojich 17ich rokoch, vstúpila do novovytvorenej KSČ. A rovnako bola jednou z prvých žien na Slovensku, ktoré vzali do rúk fotoaparát. 

Jej prvým aparátom bol doskový Gorz-Tenax, ktorý jej zabezpečil jej neskorší manžel, výtvarník Imro Weiner-Kráľ, neskôr predstaviteľ československého surrealizmu. Spoločne zdieľali množstvo záujmov, od turistiky a športu až po politiku a umenie. Ich súčasníci tvrdili, že nebolo možné poznať Irenu bez Imra a Imra bez Ireny. 

Blühová používala svoj fotoaparát ako „turistický zápisník“ pri spoločných vychádzkach do prírody s manželom. Až neskôr sa dostáva k zobrazovaniu biedy a duchovnej a materiálnej zaostalosti slovenského vidieka. Jej fotografie zachytávajú chorobnosť a zamestnanosť detí, útrapy sezónnych robotníkov, malomestský a vidiecky kolorit. Objavujú sa tiež pastorálne scény. 

Slovenská fotografia v medzivojnovom období bola v mnohom ovplyvňovaná českou scénou, ktorá mala v tejto oblasti významnejšiu tradíciu. V roku 1928 bola v Bratislave založená Škola umeleckých remesiel, ktorá sa mala stať centrom a ideovým podhubím slovenskej umeleckej obce. ŠUR hostila viacerých umelcov európskeho formátu. Blühová si bola vedomá možnosti prepojenia svojich aktivít s európskou scénou prostredníctvom ŠUR a tiež cez aktivity svojho manžela Weiner-Kráľa, no slovenská sociálna topografia s prevažujúcim vidieckym elementom výrazne zavplývala na slovenskú fotografickú scénu a posunula ju do polohy sociálneho dokumentu. Tento žáner je mimoriadne výrazný aj u Blühovej, ktorá ho vnímala aj ako vyjadrenie svojho ľavicovo orientovaného politického presvedčenia. 

Po maturite Irena nemohla ísť ďalej študovať, preto sa zamestnala, prešla viacerými prácami, v ktorých sa nedokázala nájsť a túžba po vzdelaní v nej zostávala tlieť. Preto odchádza študovať do nemeckého Dessau na školu Bauhaus, popri ktorej sa zamestnala ako fotografujúca publicistka. Ubytovanie našla v robotníckej kolónii, čo opäť len posilnilo sociálny rozmer jej vnímania fotografie. 

Pred-bauhausové obdobie Blühovej tvorby odráža jej samostatné preberanie progresívnych trendov v európskej fotografii. Jej snaha o autenticitu pri fotografovaní ľudí pri bežných denných činnostiach odráža vplyv aktuálneho dobového prúdu fotografovania robotníkov pri práci, ktorý bol zosobnený nemeckým časopisom Der Arbeiter Fotograf. Nemecký Bauhaus Blühovej otvára k experimentom, čo sa prejavilo v zvýšenej variabilite ňou zobrazovaných tém. Bauhaus tiež výrazne prispel k jej rastu v oblasti fotografických techník a formálnych princípov fotografie. Krátke obdobie experimentov sa vzápätí roztopilo v pôvodnom zábere Blühovej a to v dokumentárnej tvorbe, avšak už s použitím skúseností a techník zo štúdií a jej tvorba nadobúda viac etnografický ráz, nie je tak ostro politická ako v pred-bauhausovom období. Z obdobia rokov 1935-36 pochádza je obsiahly súbor venovaný životu ľudí na Zakarpatskej Ukrajine. 

Po zatvorení školy Bauhaus nacistami sa Irena Blühová vrátila do Bratislavy a viedla kníhkupectvo Blüh, okolo ktorého zakrátko sformovala širší krúžok inteligencie, v rámci ktorého sa venovala organizácii výstav a kultúrnych happeningov. Postupne okolo seba zhromaždila sociograficky podobné osobnosti, s ktorými vytvorili združenie Sociofoto. Na konci 30.rokov sa jej kníhkupectvo stalo významným centrom protifašisticky orientovanej inteligencie. 

Počas druhej svetovej vojny sa Blühová ako presvedčená komunistka a neúnavná organizátorka venovala osvetovej a odbojárskej činnosti, pracovala v utajení. Vojnové roky jej vzali veľkú časť rodiny, manžela (emigroval do Francúzska) a tiež jej osobné archívy, negatívy s prácami vytvorenými v uplynulom období. 

Po vojne začína úspešne pracovať ako publicistka vo vydavateľstve Pravda, zapojila sa do revitalizácie oblasti kultúry a vzdelania na Slovensku. Externe vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Jej fotografické aktivity ustúpili na čas do úzadia a venovala sa organizačnej a administratívnej činnosti. 

K fotografii sa Irena vrátila až po odchode do dôchodku v roku 1966. Zostala verná „svojim“ témam, ukotvená v linkách slovenského vidieka pokračovala tam, kde vojna prerušila jej prácu. No už nedosiahla takých úspechov ako v medzivojnovom období. Dejinné udalosti v rokoch 1938-39 odviedli jej pozornosť od fotografie a tiež odvrátili pozornosť fotografického publika od nej. V 70. a 80. rokoch síce absolvovala niekoľko autorských výstav, no vždy len v kontexte komunistického hnutia. V rokoch 1989-90 a v ďalšom období sa jej práce objavili sporadicky ako súčasť väčších tematických výstav (Fotografie am Bauhaus – Berlin 1990, The Worker Photography Movement 1926-39 – Madrid 2011, Neúprosné světlo. Sociální fotografie v meziválečném Československu. – Praha 2012). 

Irena Blühová zomrela v Bratislave 30. novembra 1991. 

Galéria diel Ireny Blühovej

Váš komentár

Reagujte

Vaša mailová adresa nebude zverejnená.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.