.budúcnosť skončila včera.

.veporské vrchy, ďaleko od bežných ciest odniekiaľ niekam. Maličká obec so slávnou minulosťou a žiadnou budúcnosťou. Utekáč.

.doliny Veporských vrchov boli stáročia známe sklárskou výrobou. Miestnemu sklárstvu kraľovali poltárske sklárne, ale menšie továrne boli roztrúsené po celom regióne. Sklárska tradícia tu siaha do 15. storočia.

.utekáč sa do širšieho (a nielen miestneho) povedomia dostal na konci 18. storočia, keď v roku 1787 založil gróf Forgáč tunajšiu skláreň. Pozval sklárskych majstrov z Nemecka, ktorí rozbehli výrobu skla a postupom času sa utekáčska skláreň stala doslova svetoznáma. Najzaujímavejším produktom továrne sa stali žiarovkové banky a v 20. storočí pribudla výroba termosiek, ktoré miestna fabrika predávala do celého sveta. Strojový park sa modernizoval a v druhej polovici 20. storočia úroveň a kvalita výroby dosahovala celosvetovú konkurencieschopnosť. Takto podnik prežil svojich 211 rokov čulej výroby, prežil dve svetové vojny, niekoľko hlbokých politických a spoločenských zmien. Fabrika nikdy nestála pred zatvorením. Položila ho privatizácia v druhej polovici 90. rokov 20. storočia. Utekáčske sklárne boli definitívne zatvorené 31.10.1998.

.v 90. rokoch podnik niekoľkokrát zmenil majiteľa, až sa v roku 1997 výroba úplne zastavila z vôle lučeneckej podnikateľky-privatizérky, ktorá nechala demontovať kompletné strojové vybavenie a nechala ho zošrotovať v Maďarsku. Posledný riaditeľ sklární s nevôľou komentuje tento proces ako nie ťažbu železnej rudy, ale priamo ťažbu železa. V roku 1998 prišlo o prácu posledných 240 utekáčskych sklárov.

.dnes je tu takmer 100% nezamestnanosť, všetko v obci bolo napojené priamo, či nepriamo na skláreň. V uliciach takmer žiadny život, počet obyvateľov klesol na cca tisícku. Obci dominuje ruina bývalých sklární a cintorín, hneď vedľa autobusovej zastávky, na kopčeku akoby sa chystal splynúť s dedinou.

.areál sklární je uzatvorený, všetko je dôsledne obehnuté plotom, ale príroda akoby tušila, že táto ruina v mnohých prebúdza smútok a nostalgiu. Tráva, kríky a stromy postupne prerastajú múrmi a postupne ich pohlcujú. Les a lúka sú krajšie ako ruina spomienoka a nenaplnených nádejí.

.jedna pozitívna správa za 20 rokov? Železnice obnovili vlakové spojenie do Utekáča. Atmosféru prosperity to neprinavráti, ale beztak..je príjemne občas zažiť niečo plusové..

.kedysi to tu fakt fungovalo. Chodili sem ľudia, ktorí tu pracovali a mali celkom bežné predstavy a potreby. Napríklad urobiť si kávu a občas si niečo ohriať. Všetka funkčnosť a použiteľnosť však zo sklární v menšom a z Utekáča vo vačšom uteká.

.dnes sem už niet prečo prísť. Len hádam z nostalgie. Dá sa ísť cez Utekáč. Ale do Utekáča? Načo?

 

Galéria k článku:

Váš komentár

Reagujte

Vaša mailová adresa nebude zverejnená.


*


This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.